Přejít na obsah stránky | Klávesové zkratky | Hlavní strana | Mapa stránek | Vyhledávání | Přejít na hlavní navigační menu

Martin Ludrovský: Kvôli športu som na vozíčku, ale tiež mám zlatú paralympijskú medailu

23. Říjen 2020

Martin Ludrovský: Kvôli športu som na vozíčku, ale tiež mám zlatú paralympijskú medailu

Rozhovor sa nezačal práve veselo. Nie ľahko sa dnes štyridsaťšesťročnému Martinovi Ludrovskému spomína na obdobie, ktoré pre neho nebolo vôbec jednoduché. Na obdobie po škaredom úraze, keď musel prekonať nejednu prekážku a vyrovnať sa s tým, že už nikdy nebude chodiť. Ale čím viac si Martin spomína na cestu, ktorú dodnes prešiel, tým intenzívnejšie sa v našom rozhovore objavuje nádej a vôľa žiť, bojovať a nevzdávať sa. 

Martin, môžete nám prezradiť, ako vyzeral váš život pred úrazom?

„Do roku 2005, kým sa mi to stalo, som bol úplne obyčajný človek, ktorý si užíval pokojný život. Venoval som sa svojim obľúbeným koníčkom a práci – oboje spája vôňa benzínu. Pretekal som v rallye, motokrose, vlastnil som tuningový autoservis, bol som vášnivým športovcom. A práve motokros sa mi stal osudným a môj život sa v jedinom okamihu obrátil úplne hore nohami.“

 

Čo sa presne stalo?

„Vtedy som sa pripravoval na motokrosovú súťaž a usilovne som trénoval. Na jednom meranom tréningu v Prešove som si odjazdil svojich zvyčajných dvanásť kôl a dal som si krátku pauzu. Volali mi moji kamaráti z Košíc a prehovárali ma, aby som na nich počkal. Vyhovel som im a aby som si skrátil čas, rozhodol som sa odjazdiť ešte zopár kôl navyše. Lenže hneď v prvom kole som dostal neznesiteľný kŕč do rúk a kvôli nemu som vôbec nedokázal znížiť rýchlosť svojho stroja, nemohol som radiť rýchlosti. Rampa ma doslova vykopla prudko do vzduchu, kŕče síce povolili, ale ruky pustili motorku a ja som padal. Kolesá motorky v podstate vystrelili proti mne a zlomili mi miechu.“

 

 

A vy si to celé pamätáte?

„Paradoxne si pamätám naozaj všetko, do detailu. Keď som chcel vstať, a nešlo to, vedel som, že to bude niečo vážnejšie. Poprosil som synovca, aby zavolal sanitku. Mám v živej pamäti húkajúcu sanitku aj to, ako celú večnosť cúvala, kým sa objavila lekárka a vodič. Nikdy nezabudnem na tie pohľady medzi posádkou záchranky, keď stáli nado mnou. Vedel som, že to nie je dobré. No a potom mám okno. Nasledujúcich 48 hodín života mám vymazaných z pamäti.“

 

Čo nasledovalo?

„Bol som prevezený do prešovskej nemocnice, ale tam ma neoperovali. Kamaráti mi potom vybavili prevoz do Košíc, kde nakoniec k operácii došlo. Bol som od hrudníka nadol ochrnutý a snažil som sa dozvedieť, čo so mnou bude. Lenže všetci mi odpovedali diplomaticky a nikto mi nechcel povedať pravdu. Našťastie jeden z primárov košickej nemocnice našiel odvahu a povedal mi na rovinu, že už nikdy nebudem chodiť. Viem, že som ho vtedy nenávidel, ale dnes mu ďakujem, že mi povedal pravdu.“

 

Ako ste na takú správu reagovali?

V nemocnici som strávil ďalšie dva mesiace, mal som extrémne vysoké horúčky a totálne podlomenú psychiku. Práve tá ovplyvňovala teplotu, moje telo sa vzdávalo, nemal som dôvod bojovať a chcieť ďalej žiť. Telo nezvládalo odolávať, ale na poslednú chvíľu sa nejako zaťal a zvládol som to. Horúčku som síce zdolal, ale to bol len jeden dielik z nekonečnej skladačky úspechu.“

 

 

Po prekonaní horúčky Vás z nemocnice pustili domov?

„Domov nie, bol som prevezený do Národného rehabilitačného centra Kováčová, kde ma čakala polročná intenzívna rehabilitácia. Lenže psychicky som na tom nebol dobre. Spočiatku to vlastne boli najhoršie chvíle od úrazu. Neovládal som svoje telo, nedokázal som udržať moč ani stolicu. Myslel som na najhoršie, chcel som to skončiť. Ale keď ste nehybný, nemôžete ani spáchať samovraždu, nie je ako. Ležiaci pacient nemôže len tak vyskočiť z okna, nemôže si ani podrezať žily alebo si namiešať smrtiaci kokteil liekov. Každý večer pred spaním som sa modlil, aby som sa už ráno nezobudil.“

 

A čo vás teda vrátilo späť do hry?

„V tom období bola mojím najsilnejším hnacím motorom moja rodina. Striedali sa pri mne rodičia a priateľka alebo sestra. Neúnavne ma všetci podporovali. Mojej vtedajšej priateľke určite vďačím za psychický obrat, bez jej prístupu by som sa asi nedokázal znovu zapojiť a zmeniť myslenie. Ona pochopila vážnosť situácie a úplne natvrdo mi vytkla, že som ešte nič neskúsil a už si chcem siahnuť na život. Vtedy som veľmi plakal, niekoľko hodín vkuse, až som sa zadúšal, ale ráno som sa zobudil ako nový človek. Začal som sa intenzívne zaujímať o cvičenie a rehabilitáciu, zisťoval som, kde môžem kvalitne posilňovať a pracovať na sebe. Po pol roku naozaj intenzívnej práce ma pustili domov. Keď som sa po čase vrátil na tzv. opakovačku, čiže opakovanú rehabilitáciu, myslím, že práve toto odštartovalo moju ďalšiu športovú kariéru.“

 

 

Takže ste si počas rehabilitácie rovno vybrali šport, ktorému ste sa chceli venovať?

„Zo všetkých strán som vtedy počúval, že aj na vozíčku sa dá plnohodnotne žiť, športovať, fungovať. U mňa však šport, ktorý som dovtedy robil, neprichádzal do úvahy. Mal som znovu šťastie, pretože som v Kováčovej natrafil na svojho súčasného šéfa a kamaráta, Janka Riapoša. Rozprával som mu vtedy, čo pre mňa znamená rýchlosť a adrenalín. Janko mi okamžite ponúkol hand bike, ktorý ma absolútne dostal a už som nič iné nechcel. Lenže moja rodina bola absolútne proti. Janko Riapoš mi ponúkol alternatívu v podobe stolného tenisu, ktorý sám už vtedy hral. Ale ja som bol skeptický, nikdy som stolný tenis nehral a nemyslel som si, že by ma to niekedy mohlo baviť. Išiel som sa na tréning pozrieť viac-menej zo slušnosti. Priviazali mi k ruke pálku a povedali, že v dohľadnom čase, približne za šesť až osem rokov, zo mňa niečo bude. To som sa naozaj od srdca zasmial a určite som tomu neprikladal žiadnu váhu.“

 

Hand bike vám zakázala rodina a stolný tenis vás nenadchol. Aký šport ste si teda nakoniec zvolili?

„Mal som šťastie na ľudí. Dostal som sa do skvelého kolektívu hráčov stolného tenisu, ktorí mi pomohli nielen s hrou samotnou, ale najmä ľudsky. Vzali ma medzi seba takého, aký som, a dodnes sú naše priateľské putá veľmi pevné. Aj môj otec mi veľmi pomohol. Ako rekreačný hráč stolného tenisu ma trénoval a pomáhal mi budovať novú športovú kariéru. Domov sme si kúpili stôl a trénovali.“

 

Takže si vás stolný tenis nakoniec získal?

„Viete, život je plný paradoxov, a napriek tomu, že som spočiatku stolnému tenisu absolútne neveril, rok potom, ako som si začal len tak pinkať, som si domov viezol zlatú medailu z majstrovstiev Európy v stolnom tenise družstiev z talianskeho Janova. Po úspechu na majstrovstvách Európy nasledovala zlatá na majstrovstvách sveta družstiev a všetko zavŕšilo zlato z paralympiády v Londýne. Aktuálne sa intenzívne pripravujem už na svoju tretiu paralympiádu, tentokrát v japonskom Tokiu.“

 

Ste ambasádorom spoločnosti B. Braun. Ako ste sa k tomu dostali a prečo?

„V rámci svojho vozičkárskeho života som často narážal na neľahké prekonávanie takých bežných vecí, ako je napríklad močenie. Trpel som častými urologickými infekciami, a to mi veľmi komplikovalo bežný aj športový život. Preto som sa stal ambasádorom B. Braun a veľmi rád propagujem jeho výrobky pre jednoduchší život vozičkárov. Myslím si, že najväčšia sila výrobkov B. Braun je v ich jednoduchosti. Fungujú úplne fantasticky. Ponúkol som ich na vyskúšanie aj svojim kamarátom na vozíčku a všetci boli viac ako spokojní. To ma priviedlo k rozhodnutiu stať sa ambasádorom a podporiť produkty, ktoré mi život výrazne uľahčujú.“

 

 

Ako zvládate cestovanie na veľké vzdialenosti, keď idete na turnaj alebo majstrovstvá?

„Ako hráč a reprezentant v stolnom tenise cestujem naozaj veľa a vzdialenosti, ktoré som občas nútený prekonať, sa pohybujú rádovo v desiatkach hodín. Na turnaje napríklad v Poľsku, Slovinsku, Nemecku alebo Chorvátsku, zhruba do 1 500 km, jazdím autom. Ako vozičkár ho mám upravené na ručné ovládanie. Lenže sú tu aj turnaje mimo Európy a na tie musím ísť iba lietadlom. Tu som natrafil na problém, pretože toalety v lietadle sú malé, vozičkár sa tam nezmestí. Okrem toho, že používam výrobky B. Braun, som si vymyslel vlastnú metódu, ktorá je založená na tom, že tri až štyri dni pred odletom si upravujem stravu tak, aby som upravil aj svoju potrebu ísť na toaletu. Obmedzujem príjem vlákniny a orientujem sa len na suchú stravu. Je to v podstate súčasť mojej športovej prípravy pred dôležitými pretekmi a už to beriem ako súčasť môjho cestovateľského života.“

 

A čo autá, na tie ste už zanevreli?

„Vôbec nie, okrem stolného tenisu je to moja najväčšia vášeň, hoci to asi vyzerá dosť zvláštne, keď som na vozíčku. Venujem sa predaju pneumatík a diskov, a pretože mám veľmi rád technické veci, vymýšľam rôzne zlepšovacie návrhy do áut pre vozičkárov. Stolný tenis je mojou hlavnou pracovnou náplňou, ale lásky k adrenalínu som sa určite nezbavil. Kúpil som si štvorkolku, na ktorej sa preháňam v prírode, úplne bežne jazdím autom. Keď mi zostane nejaký čas, snažím sa ho tráviť s priateľkou, ktorá ma vo všetkých záujmoch podporuje a motivuje. Ona, moja rodina a súčasní priatelia z radov vozičkárov sú celý môj svet. Pred úrazom som mal kamarátom neúrekom, ale po ňom mi ich zostala mi ich len hŕstka. Neľutujem to, aspoň som spoznal, že skutoční priatelia vás v ťažkých časoch neopúšťajú a že dnes mám už len takých priateľov, ktorí ma berú a rešpektujú takého, aký som.“ 

Magdalena Bambousková
Dosud nehlasováno

Kontakt

Napište nám

Čtěte také

Nefrolog a vedoucí lékař dialyzačního střediska Krajské zdravotní a.s. – Masarykovy nemocnice Děčín, o.z., MUDr. Martin Ullrych se již od vojny zaměřoval na vnitřní lékařství. Nakonec si ho získala nefrologie. V roce 2016 se stal v Čechách prvním ošetřujícím lékařem pacienta na domácí hemodialýze. O svém pacientovi sám říká, že „s buldočí vytrvalostí začal bombardovat zástupce pojišťovny s žádostmi o povolení provádět domácí hemodialýzu. To se nakonec koncem roku 2015 podařilo, takže od ledna 2016 jsme ho převedli na domácí hemodialýzu.“ 

03.11.2020

Přednosta I. ortopedické kliniky Fakultní nemocnice u sv. Anny v Brně MUDr. Tomáš Tomáš, Ph.D., patří mezi českou špičku v ortopedické operativě. Mívá dny, kdy vymění až čtyři kolenní nebo kyčelní klouby. Pomocníka mu už přes dvacet let dělá OrthoPilot, nejčastěji užívaný navigační systém na světě, který teď představil poslední verzi Elite.

02.11.2020

Vystudoval Lékařskou fakultu Masarykovy univerzity Brno a ve stejném městě pak i zůstal jako chirurg v Bakešově chirurgické nemocnici. MUDr. Alan Munteanu vede divizi Aesculap a je členem vedení Skupiny B. Braun v České a Slovenské republice. Velkým tématem je pro něj v současné době navigovaná operativa, v níž vidí velkou budoucnost a která zajistí přístup na míru ke každému pacientovi a přesnější a ergonomičtější práci chirurgů. Jak si stojí česká a slovenská pracoviště při využití těchto technologií a jaké zajímavé nástroje a technologie aktuálně Aesculap nabízí? Odpovědi najdete v našem rozhovoru.

03.11.2020